INDOWONDERS

Clara a ja sme typ cestovateľa, čo veľa neplánuje, niečo si vymyslí a neskôr sa podľa situácie zariadi. Keď sme sa rozhodli ísť na jeden z Tisíc ostrovov, dostali sme veľa prianí, aby sme sa nazad vrátili podľa možnosti so všetkými končatinami - a predsa sa opäť potvrdilo, že keď presne nevieš, neočakávaš, kúzlo ťa čaká hneď za rohom.

Pulau Pramuka je malilinký ostrov, kde je viac než reálne spoznať za 12 hodín polovicu jeho populácie. S batohmi a spacími vakmi sme sa okolo neho raz prešli, našli homestay s matracmi na zemi, vedrom, čo bola sprcha a raňajkovali s miestnymi rybu s ryžou a chilli. Za dva dni sme sa stihli odviezť na lodiach hromadnej dopravy z ostrova na ostrov, vládnou polo rozpadnutou mini loďkou a s loďou lokálneho rybára, z ktorého sa vykľul 6 hodinový výlet s tematickým názvom "ten krát po prvé", lebo sme sa šnorchlovali s rybami a koralmi farby dúhy (nepreháňam, niektoré aj svietili), vylodili sa na zabudnutom mini ostrove, na ktorom nebol nikto, len jeden stan a videli mini žralokov, čo naháňali nie práve mini strach.

Na ostrove, kde nikto nehovorí anglicky a ľudia žijú tak jednoducho, ako si to ľudská myseľ vie predstaviť,  nosia ženy farebné šatky a habity, muži si v prístave brúsia a maľujú lode ako sa im páči, každý je bosý a špinavý a deti si okolo nich pobehujú v školských uniformách, alebo len tak. A že som tam zažila najväčšiu pohostinnosť a dobrotu!  

Hostely sú ako Disneyland, alebo dezert plný bonbónov pre tých, čo cestujú - všetko čo ťa kedy zaujímalo na jednom mieste a nikdy nevieš, ktorý bonbón chutí lepšie, v mojom prípade, ktorý človek príde s lepším príbehom. V Bogor som stretla dva, čo stoja za zmienku. 

Mladý nemecko-český pár, čo cestuje po severovýchodnej Ázii po skončení ich "green university". Každý ma 600 eurový mesačný budget, jeden vak a obaja sa chystajú založiť si bio farmu hneď ako sa vrátia do Európy. Vyliezli sme s nimi na Huliman vulkán. Šli sme neexistujúcimi chodníkmi cez gigantické skaly, rieky, kde sme boli po kolená vo vode, dažďovým pralesom a sírovými prameňmi, čo smrdeli ako pokazené vajcia. Celá túra vyzerala ako zabudnutá mesačná krajina bez jediného turistu, alebo miestneho človeka mimo našej skupiny. Heštegmy povedané #nedotknutánádhera, alebo aj #bielihlupáci keď sme sa v polovici 8 hodinovej túry dozvedeli, že náš náhodný sprievodca šiel na vrchol naposledy pred siedmimi rokmi. Keď ale beriem na vedomie, že zatiaľ čo my sme mali okopové turistické topánky, on si to šiel v polo roztrhaných žabkách a rifliach, dalo sa to čakať. Každopádne, s blatom za ušami, zmoknutá do poslednej nitky som vyliezla na sopku, odpadla od úžasu, zliezla k vodopádom, zatiaľ čo počasie sa rozhodlo graficky vysvetliť čo znamená búrka v dažďovom pralese, videla opice a na to všetko si pripila Slovenskou slivovicou v altánku, kdesi na pol ceste.

Britská cestovateľská rodina s dvojročným chlapčekom. Pár cestuje po Ázii, bábo sa hrá s každým, kto sa k nemu prihovorí - miestni, cudzinci, hocikto, kto sa pekne usmieva a za tri dni neplakalo ani raz. Keď prišiel čas spánku, rodičia si vonku čítali knihy a keď sa rozhodol zobudiť sadol si k správcovi hostela a počúval ho hrať na gitare.

Bogor je super miesto na podobný výlet, príroda je úžasne farebná, botanická záhrada Kebun Raya má rastliny, stromy a kvety aké som si dovtedy ani nevedela predstaviť, ľudia sú naozaj milí a ochotní ukázať najkrajšie časti mesta a celá tropická klíma tomu dodáva exoticko-magický nádych.