INDOWONDERS

Ostrovný deň číslo dva sa niesol v znamení ďalšej lode a ďalších troch ostrovov okolo nás. Tak ako sme boli nadšené, tak sme boli aj spálené, lebo veď väčšina posádky je blond a fakt, že sa nachádzame veľmi blízko rovníka sme sa rozhodli registrovať dostatočne neskoro. Bolestivých osem hodín ale prestalo bolieť hneď ako sme na ceste na prvý ostrov stretli delfíny - objavili sa z ničoho nič a ukazovali nám svoje vyšperkované back flippy celou cestou k prvému ostrovu.

Maratua je najväčší zo všetkých ostrovov a je to skrytý raj. Doslova. Voda okolo má farby, o ktorých som nevedela, že existujú. Od svetlo tyrkysovej po tmavo zelenú a všetko vo veľmi vyváženom mixe. Po vylodení sme našli skrytú jaskyňu, z ktorej sme skočili sedem metrov do mini lagúny hlbokej hádam dvadsať a s priezračnosťou, že som si mohla kontrolovať neexistujúcu pedikúru.  Na takmer nedotknutom ostrove sa ale Indonézia rozhodla stavať letisko, a tak o pár rokov z neho bude druhé Bali, preplnené turistami a lagúna kde nebolo živej duše bude zbierať lajky po Instagrame.

Kakaban bola druhá zastávka a my sme sa dostali k jazeru so štyrmi druhmi medúz, čo neštípu. Maličké aj obrovské, všetky svetlo oranžové a chutné, ale keď sa mi dotkli tváre dostala som malý infarkt. Vonku bolo asi 60 stupňov Celzia a aj keď možno trošku preháňam, existovať sa dalo jedine v tieni a jedine s fľašou vody. Hneď po šnorchlovaní s medúzami sme si zdriemli na jetty a vyrazili k ďalšej jaskyni s rybami a morskými hviezdicami naokolo.

Po ceste na posledný ostrov Sangalaki sme sa ale dostali do búrky, a že to nebolo všetko vtipné svedčil fakt, že náš šofér spustil plachtu, my sme ju po stranách držali, on nevidel nič ale s hlavou vystrčenou von hľadel na kompas a točil sa v kruhu aby sme našli správny smer a odfrčali podľa možnosti s funkčným motorom a nie v plávacích vestách. Vlny nás brali zo strany na stranu a my sme nevlastnili jediný vlas ani nitku suchého charakteru. Na Sangalike sme videli ako rastú korytnačky, u miestnych si poprosili kávu a dostali mlieko, posedeli, a nazad na Derawan vyrazili s vodičom so zelenou motorkárskou Yamaha prilbou na hlave. S vedomím, že na ďalší deň nás čaká 650 kilometrov sme na pláži zjedli chobotnicu, vypili pivo a utekali k spacákom.

Ako to už máme vo zvyku, každú cestu začíname s dvoma dňami bez akéhokoľvek spánku a s dopravným prostriedkom, čo vyráža v neľudských ranných hodinách, budiš. Tento krát sme vyrazili na letisko o štvrtej ráno aby sme ďalších desať dní objavovali indonézsku časť Bornea, Kalimantan. S plánom jasným menej než viac, sme sa postarali o zážitky, čo sa len veľmi ťažko slovne opisujú.

Z Jakarty sme poleteli do Balikpapanu, zdriemli si na letisku a presunuli sa o čosi vyššie, do Berau. Prvý cieľ bol ostrov Derawan a tak sme sadli do auta a ďalšie tri hodiny sme preleteli po cestách s dierami, čo sa hádam vyrovnávajú trase Hnilec - Peklisko z pred desiatich rokov. Keďže sme do prístavu prišli so slnkom dávnom zapadnutým, nájsť speed boat, čo nás odvezie do Derawan bol malý zázrak. Po ďalšej pol hodine sme sa konečne vylodili, prešli sa po pevnine a vzápätí našli homestay  s matracom na zemi, sprchou v znamení vedra, tureckou toaletou a rodinou s piatimi a možno aj viacerými členmi, ťažko povedať.

S každou ďalšou cestou sa "nutnosť" komfortu značne stráca. Autentické cestovanie, kedy sa dá zažiť, pochopiť, vidieť viac než som si kedy bola schopná predstaviť si vyžaduje vymazanie pojmov ako klíma, špecifický jedálniček, posteľ s dvanástimi vankúšmi, alebo teda posteľ tak celkovo, čisté oblečenie a učesané vlasy.  Tri noci na dlážke sa postarali o vývin veľmi blízkeho vzťahu medzi mnou a mojím spacákom, a že to teda ale všetko stojí za to je hádam aj zbytočné zmieniť.

Ďalšie ráno sme loďou preskúmali miestny podmorský svet - gigantické korytnačky, farebné koraly, Nemo, Dory, dlhé ryby, hladné ryby, ryby, čo sa rozhodli nehýbať a v podstate všetko, čo sa dá asociovať s oceánom. Deň na lodi, indonézske slnko a dievčatá s kožou stále bielou je ale nebezpečná kombinácia, a tak sme sa teda ugrilovali dostatočne bolestivo na to, aby sme si nie práve uľahčili zbytok cesty.

Jakarta je mesto plné kontrastov, ľudia žijú v mrakodrapoch, ľudia žijú v slamoch, ľudia chodia v kostýmoch a ľudia chodia bosí. Ja žijem v centre, vidím to tu všetko, ale keď som sa dozvedelo o Ronym a jeho verzii ako prezentovať chuť Indonézie, nemohla som ostať sedieť doma. Je to aktivista a umelec, ktorý organizuje "Hidden tours" - prehliadka časti mesta, o ktorej si nevedel, že ju chceš vidieť. 

65 percent populácie v Indonézii žije v chudobe, to samozrejme ale nikde nie je uvedené ako oficiálne číslo. My sme sa dnes vybrali zažiť na vlastnej koži čo to znamená. Slamy sú osady, tie sú hneď vedľa rieky, ktorá je pre ich obyvateľov kúpeľna, toaleta a dokonca aj kuchyňa. Ľudia sa usmievali, volali nás krásne, chceli vedieť, či naozaj nie sme bárbiny. Tí istí ľudia tam ale žijú celý život a nevedia, že sa dá aj inak a keď ich chce vláda z bezpečnostných dôvodov odsťahovať, povedia, že nie, že oni tam vychovali deti, pochovali manželov a manželky a že im sa na tej ich lavičke páči sedieť celý deň. Nemajú síce postele a spia na kobercoch na dlážke, aby sa ale celý deň nenudili kúpili si mini telku a playstation. S deťmi som skákala škôlku, dostala pár pús na ruku ako prejav rešpektu voči staršiemu a hneď potom sme si vyplazovali jazyky aby teda bola sranda. 

Celá myšlienka projektu je skvelá, pre Slovenku, čo v osade už pár krát bola a s podobnými deťmi sa hrala nie síce enormne šokujúca, ale vidieť mojich západných kamošov neveriacky pozerať, že ono to všetko nie je Starbucks a fungujúci sociálny systém stálo za to.