Ako to už máme vo zvyku, každú cestu začíname s dvoma dňami bez akéhokoľvek spánku a s dopravným prostriedkom, čo vyráža v neľudských ranných hodinách, budiš. Tento krát sme vyrazili na letisko o štvrtej ráno aby sme ďalších desať dní objavovali indonézsku časť Bornea, Kalimantan. S plánom jasným menej než viac, sme sa postarali o zážitky, čo sa len veľmi ťažko slovne opisujú.

Z Jakarty sme poleteli do Balikpapanu, zdriemli si na letisku a presunuli sa o čosi vyššie, do Berau. Prvý cieľ bol ostrov Derawan a tak sme sadli do auta a ďalšie tri hodiny sme preleteli po cestách s dierami, čo sa hádam vyrovnávajú trase Hnilec - Peklisko z pred desiatich rokov. Keďže sme do prístavu prišli so slnkom dávnom zapadnutým, nájsť speed boat, čo nás odvezie do Derawan bol malý zázrak. Po ďalšej pol hodine sme sa konečne vylodili, prešli sa po pevnine a vzápätí našli homestay  s matracom na zemi, sprchou v znamení vedra, tureckou toaletou a rodinou s piatimi a možno aj viacerými členmi, ťažko povedať.

S každou ďalšou cestou sa "nutnosť" komfortu značne stráca. Autentické cestovanie, kedy sa dá zažiť, pochopiť, vidieť viac než som si kedy bola schopná predstaviť si vyžaduje vymazanie pojmov ako klíma, špecifický jedálniček, posteľ s dvanástimi vankúšmi, alebo teda posteľ tak celkovo, čisté oblečenie a učesané vlasy.  Tri noci na dlážke sa postarali o vývin veľmi blízkeho vzťahu medzi mnou a mojím spacákom, a že to teda ale všetko stojí za to je hádam aj zbytočné zmieniť.

Ďalšie ráno sme loďou preskúmali miestny podmorský svet - gigantické korytnačky, farebné koraly, Nemo, Dory, dlhé ryby, hladné ryby, ryby, čo sa rozhodli nehýbať a v podstate všetko, čo sa dá asociovať s oceánom. Deň na lodi, indonézske slnko a dievčatá s kožou stále bielou je ale nebezpečná kombinácia, a tak sme sa teda ugrilovali dostatočne bolestivo na to, aby sme si nie práve uľahčili zbytok cesty.