Ostrovný deň číslo dva sa niesol v znamení ďalšej lode a ďalších troch ostrovov okolo nás. Tak ako sme boli nadšené, tak sme boli aj spálené, lebo veď väčšina posádky je blond a fakt, že sa nachádzame veľmi blízko rovníka sme sa rozhodli registrovať dostatočne neskoro. Bolestivých osem hodín ale prestalo bolieť hneď ako sme na ceste na prvý ostrov stretli delfíny - objavili sa z ničoho nič a ukazovali nám svoje vyšperkované back flippy celou cestou k prvému ostrovu.

Maratua je najväčší zo všetkých ostrovov a je to skrytý raj. Doslova. Voda okolo má farby, o ktorých som nevedela, že existujú. Od svetlo tyrkysovej po tmavo zelenú a všetko vo veľmi vyváženom mixe. Po vylodení sme našli skrytú jaskyňu, z ktorej sme skočili sedem metrov do mini lagúny hlbokej hádam dvadsať a s priezračnosťou, že som si mohla kontrolovať neexistujúcu pedikúru.  Na takmer nedotknutom ostrove sa ale Indonézia rozhodla stavať letisko, a tak o pár rokov z neho bude druhé Bali, preplnené turistami a lagúna kde nebolo živej duše bude zbierať lajky po Instagrame.

Kakaban bola druhá zastávka a my sme sa dostali k jazeru so štyrmi druhmi medúz, čo neštípu. Maličké aj obrovské, všetky svetlo oranžové a chutné, ale keď sa mi dotkli tváre dostala som malý infarkt. Vonku bolo asi 60 stupňov Celzia a aj keď možno trošku preháňam, existovať sa dalo jedine v tieni a jedine s fľašou vody. Hneď po šnorchlovaní s medúzami sme si zdriemli na jetty a vyrazili k ďalšej jaskyni s rybami a morskými hviezdicami naokolo.

Po ceste na posledný ostrov Sangalaki sme sa ale dostali do búrky, a že to nebolo všetko vtipné svedčil fakt, že náš šofér spustil plachtu, my sme ju po stranách držali, on nevidel nič ale s hlavou vystrčenou von hľadel na kompas a točil sa v kruhu aby sme našli správny smer a odfrčali podľa možnosti s funkčným motorom a nie v plávacích vestách. Vlny nás brali zo strany na stranu a my sme nevlastnili jediný vlas ani nitku suchého charakteru. Na Sangalike sme videli ako rastú korytnačky, u miestnych si poprosili kávu a dostali mlieko, posedeli, a nazad na Derawan vyrazili s vodičom so zelenou motorkárskou Yamaha prilbou na hlave. S vedomím, že na ďalší deň nás čaká 650 kilometrov sme na pláži zjedli chobotnicu, vypili pivo a utekali k spacákom.